Kto si myslí, že život so psom je malina, nech sa páči…. Porozprávam vám o prejavoch separačnej úzkosti u nášho psa.

Z dlhodobého pozorovania mám niekedy pocit, že depresia je len choroba lenivosti a sebaľútosti. Samozrejme viem, že to tak nie je, aj keď poznám jednu výnimku. O tom však rozprávať nechcem…

Keď sa pozriem na toho nášho pesa, uvedomím si, že profesia psí psychológ by sa možno nemusela zdať najzbytočnejšou na svete 🙂 Jeho psychické rozpoloženie a stavy ma utvrdzujú v tom, že pre neho je život niekedy veľký boj.

Separačná úzkosť

Náš peso totiž trpí separačnou úzkosťou, prehnanou precitlivenosťou a možno aj psími depresiami. Je to veľmi podivuhodné, ale naozaj, je to silnejšie ako on. Nestačím sa čudovať, lebo náš nebohý pes Bucho bol veľmi jednoduchá, nenáročná, prispôsobivá povaha.

Niektoré psy, trpiace separačnou úzkosťou sa snažia zabrániť svojim majiteľom v odchode. Zvyčajne, hneď potom, čo majiteľ opustí psa so separačnou úzkosťou, pes začne štekať a prejavovať iné tiesňové správanie. Keď sa majiteľ vráti domov, pes sa správa, ako keby to boli roky, čo sa videli naposledy!

Bežné príznaky úzkosti zo separácie: močenie a vyprázdňovanie, štekanie, vytie, ničenie, sebapoškodzovanie, útek, pes dokonca môže žrať vlastné exkrementy…

Je dokázané, že tento problém postihuje oveľa viac psov adoptovaných z útulku. A sme doma… U nášho Rockyho je to, našťastie, len jemný odvar v podobe úpenlivého zavýjania.

Rocky a jeho svet

Rockyho svet tvorí 5 ľudí – členov našej rodiny – jeho svorky. Matka ako alfa samica je najdôležitejšia. Otec – hlava rodiny, Hugo – príležitostný kamarát, Beno detto a Hanka – hračka. Ak odíde jeden člen tejto svorky, Rocky zaujme miesto pozorovateľa na okne nad gaučom a trpezlivo vyčkáva, kým sa člen vráti. Hovoríme o bežných 4 členoch vynímajúc alfa samicu. Ak odíde alfa samica, Rocky začne psychicky upadať. Kňučí, zavíja, sedí na okne a v pravidelných intervaloch sa pozerá do okna na dvere, do okna na dvere. Ak sa auto alebo bicykel s paničkou priblíži, Rockyho svet je opäť veselý, ale jeho radosť z tohto návratu je tiež bolestivá podľa zvuku, ktorý vydáva. Nejeden nezainteresovaný človek si isto pomyslí, že toho psa týrame… Zvuk, ktorý pri tejto radosti vydáva pripomína škrípavý zvuk, ktorý vzniká trením nenamastených kovových plôch o seba – starý fúrik…

Jeho naviazanosť na paničku však hraničí až s posadnutosťou. Keď sme s ním mimo domu a panička sa vzdiali, zvyšný členovia rodiny vyzerajú akoby mu vytrhávali pazúre a mučili ho strašným spôsobom – pes kvíli, narieka, kňučí, plače, kým sa panička nevráti.

Tento svoj žiaľ predvádza aj keď ostane sám doma – susedia si isto myslia, že máme doma mučiace zariadenie a snažíme sa zo psa mučením vytĺcť malú násobilku. Ktovie… 😉

Zápal ucha

Táto jeho slabosť sa zintenzívnila po prekonaní vážneho zápalu ucha. Úpenlivo kňučal už keď sa na neho niekto len pozrel. Plakal, keď sme ho chceli pohladkať a dlhé týždne sa všetkých stránil. Samozrejme, keď sme prišli k veterinárovi, tváril sa, že mu nič nie je, preto pri prehliadke lekár na nič neprišiel. Po dvoch týždňoch podivuhodného správania sme zistili, že pri dotyku ucha reaguje predsalen trochu intenzívnejšie.

Každopádne, je to dobrá duša, vždy sa teší, keď sa mu vráti člen svorky a to dokonca aj vtedy, keď ide len smeti vyniesť 🙂 Jeho separačná úzkosť sa vďakabohu prejavuje len mierne oproti príznakom, ktoré sú spomínané v tomto článku a ktoré nám popisovali iní, čo sa s takýmto správaním u psa stretli. Väčšinou je s ním zábava, je to parťák na prechádzky a zahriatie studených nôh. A ako by povedal, jeden kamarát: „Ľudí musíš mať rád takých, akí sú“. Ja len doplním – nielen ľudí, aj pesov 🙂